PRÍBEH: SV. RUŽENCA NA TITANIKU
Tesne pred potopením Titaniku - v noci zo 14. na 15. apríla 1912 - sa na jeho palubách množstvo ľudí modlilo ruženec. Ako aktuálne museli znieť slová „v hodinu smrti našej...“ pre pasažierov v situácii bezprostredného ohrozenia života...
Iniciátorom modlitby bol päťdesiatdvaročný britský kňaz Thomas Byles, syn protestantských rodičov, ktorý prijal katolícku vieru počas štúdií v Oxforde a za kňaza študoval na pápežskom KolégiuBedav Ríme.
Na Titaniku cestoval zosobášiť svojho brata do newyorského Brooklynu. U kapitána Edwarda Smitha si rezervoval niekoľkých priestorov na slúženie svätých omší pre cestujúcich druhej a tretej triedy. Počas osudného nárazu ľadovca sa práve na palube, kráčajúc v reverende, modlil breviár. Počas potápania lode sa so slovami útechy aktívne zapojil do usádzania ľudí do záchranných člnov, sám viackrát odmietol nastúpiť.
V duchu posledných slov Zdravasu a podľa iného výslovného svedectva „páter Byles vyzval ľudí pripraviť sa na stretnutie s Bohom, ... pozval vyše stovku pasažierov pokľaknúť pred ním v úkone kajúcnosti a udelil im generálnu absolúciu.“
Už osem dní po tragédii New York Telegram referoval,že
Byles vo finálnych fázach katastrofy spovedal a modlil sa ruženec obklopený vyše stovkou katolíkov, protestantov i Židov uviaznutých v zadnej časti plavidla. „Ich odpovede Svätá Mária zneli výrazne a nahlas.”
Počínanie pátra Bylesa sa na základe svedectiev tých, čo prežili, stalo okamžite známym, nazývali ho „hrdinom z Titaniku“, „svätcom, z Titaniku“. Na súkromnej audiencii Bylesovho brata Wiliamsa s manželkou u pápeža označil Pius X. pátra Bylesa za „mučeníka cirkvi“.
Po vylovení utopených tiel bola náboženská príslušnosť viacerých mŕtvych identifikovaná podľa nájdeného ruženca. Takto bola identifikovaná aj pasažierka Katie O’Reilly, matka piatich synov. Alebo Gerios Yousseff z Libanonu, u ktorého našli okrem sv.. ruženec aj kríž a sv.. škapuliar.
Aj mŕtvola Íra Jamesa Farella stískala v dlani ružencové zrnká. Mŕtvolu Farellovho krajana, dvadsaťjedenročného Patrica Canavana nikdy nenašli, ale v spomienkach sesternice Mary pretrvalo jeho posledné gesto: „vpustená do záchranného člna pozrela som hore a videla som môjho bratranca Pata, ako ma sleduje a dvíha svoj ruženec, aby ma požehnal...“